História

Text prvej písomnej zmienky o obci Nižná Slaná.

1363, november 22., Spišská Kapitula

Spišská Kapitula svedčí, že sa dostavil k nej Štefan, syn Benedikta z Basafalva, a v mene Jána a Mikuláša , synov Magistra Petra zo Štítnika, vyslovil zákaz ich otcovi Magistrovi Petrovi predať, zálohovať alebo odcudziť ich majetok S a y o w.
Orig., papier, znak po uzatváracej pečati.
Uložené v  Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti, signatúra Dl 5267.

1363 – 2008

22. novembra 2008 uplynulo 645 rokov
od prvej písomnej zmienky o obci Nižná Slaná.


Nižná Slaná - patrí medzi banské osady na Gemeri. Meno dostala pravdepodobne od soľnej cesty, ktorá viedla z poľských miest Bochnie a Wieličky našou dolinou už za čias Veľkomoravskej ríše. V tom čase ešte nemala prívlastok Nižná. V našej obci sa od nepamäti ťažilo okrem železnej rudy aj drahé kovy a to hlavne striebro, rýdza ortuť a rumelka. V roku 1241 plienili naše územie Tatári, ktorí prešli celou slanskou dolinou a spustošili všetko čo len mohli. Po odtiahnutí Tatárov povolávajú k nám uhorskí panovníci nemeckých baníkov, špecialistov, ktorí už ovládali hĺbinné dobývanie. Nemecká kolonizácia čiastočne zasiahla aj našu obec o čom svedčia mená niektorých našich občanov alebo aj niektoré chotárne názvy. V 15. storočí po Lipanskej bitke v roku 1434 prichádzajú k nám husiti – bratríci. Využívajú kostol a hrad Muránčok, ktoré si opevnili. Kostol je pôvodne gotický, postavený v druhej polovici 14. storočia. V rokoch 1594, 1740, 1785 a 1825 bol obnovovaný. Z pôvodných gotických prvkov sa dodnes zachovali lomené okná, lomený vstupný portál a fragmenty ornamentových nástenných malieb okolo zamurovaného okienka východnej vonkajšej strany – presbitára. V roku 1594 bola pristavená renesančná veža. Po nastúpení Mateja Korvína na panovnícky trón zmenila sa aj vnútorná politika v štáte. Zorganizoval stále žoldnierske vojsko – tzv. čierny pluk, s ktorým vystúpil proti bratríckemu hnutiu a nakoniec odrazil útok Turkov v roku 1463. Po dobytí hradov v Gemeri, kde predtým sídlili husiti dal ich väčšinou zbúrať. Tak padol aj hrad Muránčok, ktorý po dobytí Matiášove vojská úplne zničili. Obec bola dôležitou križovatkou aj v stredoveku. Soľ, ktorá sa privážala z poľských miest sa určitá čiastka z nej nechávala v dolnom – nižnom sklade.

Tak vznikol prívlastok Nižná Slaná.

Roku 1474 obdržali Bebekovci od kráľa Mateja právo na slobodné dolovanie drahých kovov a železnej rudy, čím Nižná Slaná získava výsady tzv. krupinské právo aké mali aj iné mestá Krupina, Štítnik, Rožňava a ďalšie mestá. Mohli slobodne dolovať, mali právo súdiť, slobodne voliť farára a starostu a týmto sa obec stala slobodným banským mestom. O tom, že obec bola skutočne slobodným banským mestom svedčí aj zachovaná pečať z roku 1618, ktorá znie: „Sigillum oppidi montani Also – Sajó 1618!. Po vymretí Bebekovcov poveruje kráľ Rudolf Petra Andrášiho nad správou Krásnohorského majetku, do ktorého spadala aj Nižná Slaná. 14. október 1584 sa stal pamätným dňom obyvateľov Nižnej Slanej. Tento deň prešli cez obec turecké vojská fiľakovského pašu. Turci dvakrát vyrabovali Rožňavu a prešli cez našu obec až do Dobšinej, kde ich lákalo bohatstvo mesta. Cestou olúpili našich obyvateľov o dobytok a iné cennosti, mnohých odvliekli do otroctva a časť sa pred nimi stačila ukryť v okolitých horách. Do tureckého zajatia sa z Gemera dostalo vyše 12 000 obyvateľov, ktorých do otroctva predávali pod fiľakovským hradom. Ešte je nutné uvisť, že v roku 1559 Ferdinand I. včlenil do majetku Bebekovcov v Nižnej Slanej Horvátha Baláža a tak sa o obec v tom čase delili dvaja feudálni páni. Ich panstvo netrvalo dlho pretože po smrti Juraja Bebeka prevzali ich majetky Andrássyovci, ktorým Ferdinand III. v donančnej listine z roku 1642, konkrétne Matejovi Andrássymu II. daroval celý Krasnohorský majetok. Tak sa stala Nižná Slaná súčasťou panstva Andrášiovcov až do vzniku ČSR. V roku 1594 sa v obci odohrala veľká udalosť. Všetci obyvatelia obce aj s farárom prešli na stranu reformácie. V tom čase žilo v obci 337 duší.  Za panovania Leopolda I. po nevydarenom povstaní na čele s Vešelínim začalo kruté prenasledovanie všetkých, ktorí horeli za občiansku a náboženskú slobodu. Keďže Nižná Slaná podporovala Vešelíniho stratila za trest v roku 1674 právo slobodného banského mesta. V rokoch 1710 a 1830 zúrila v obci cholera, ktorá sa k nám dostala z východného Slovenska a ktorej za obeť padlo 260 obyvateľov.
Na Jozefa I. Andrássyho občania obce nespomínajú v dobrom, pretože im násilne odobral evanjelický kostol, ktorý zapečatil a len vďaka tomu, že sa obyvatelia nezľakli, pečať rozlomili a farára uviedli naspäť do kostola, ktorý už potom ostal otvorený i keď Jozef I. Andrássy sa pokúšal niekoľkokrát urobiť to isté. Jozef III. vnuk Jozefa I. Andrássyho býval v tunajšej obci. Jozef III. Andrássy postavil v roku 1791 pálenicu na mieste dnešných obytných domov – Ondreja Kanabu, Juraja Kaspera a Štefana Hajčia. Vodu čerpali zo studní pod Lorincovou záhradou. Studňa si až do jej zlikvidovania v roku 1958 zachovala názov pálenica.v priestoroch dnešnej starej školy a materskej školy vybudoval veľký majer, neveľký rybník pred terajšími obytnými domami Ondreja Benediktiho, Ondreja Kanabu a Zuzany Jungerovej. Rybník nemal dlhú trvácnosť pretože sa neosvedčil.  Nemecké obyvateľstvo pokiaľ sa z obce neodsťahovalo splynulo s domorodým, prialo jeho jazyk a kultúru. Po dlhej a ťažkej chorobezomrel jozef Andrássy III. v Nižnej Slanej v roku 1834. jeho nižnoslanský majetok zdedil jediný syn Karol III., ktorý sa narodil v Nižnej Slanej v roku 1792. Karol po smrti otca odišiel z Nižnej Slanej a usadil sa vo Vlachove, mal veľkú zásluhu na povznesení baníctva a hutníctva. Za Karolovho najstaršieho syna Emanuela I. spomínaného ako železný gróf nastal najväčší rozkvet v baníctve. Emanuel sa narodil 30. marca 1821. študoval aj na univerzite a po jej dokončení sa v Nižnej Slanej najviac pričinil o rozvoj baníctva a hutníctva. Za jeho pôsobenia bola otvorená štôlňa Emanuel, Gejza, Natália, Gabriela a Ignác. Na miesto slovenských pecí dal postaviť v roku 1868 vysokú pec Etelku. Zaslúžil sa aj o povznesenie bane svätá Trojica, kde zamestnával 60 robotníkov. Ťažila sa tu rumelka, rýdza ortuť a striebro. Pri bani postavil pec šádovňu (triediareň), kde sa ruda triedila. V roku 1868 založil banskú kolóniu.  Syn Emanuela Andrássyho Gejza predal v roku 1900 svoje bane Rimamuránsko – šalgotariánskej železorudnej účastinárskej spoločnosti, keďže jej nemohol konkurovať. Táto spoločnosť zamestnávala okolo 90 percent našej obce. Ročne sa v tom čase vyťažilo asi jeden milión štyristotisíc centov metrickej rudy. Časté požiare v obci, ale hlavne v roku 1815 a 1834 zapríčinili, že vyhorelo veľa obytných domov, ale vyhorela aj fara a tým sa zničili veľmi cenné archívne materiály o našej obci. V roku 1855 až 1863 pôsobil v našej obci ako evanjelický farár Samuel Ormis, ktorý pre nevďačnosť obyvateľov obce odišiel za profesora na prvé slovenské gymnázium do Revúcej. V roku 1863 bola vybudovaná nová škola – 6 ročníkov. Školu vydržiavali cirkevníci. V roku 1864 bola vybudovaná železnica z Banrévu do Dobšinej, čím sa zlepšili komunikačné možnosti medzi Dolnou zemou a slanskou dolinou. V roku 1894 sa v obci oslavovalo veľké jubileum a to 300 rokov od založenia evanjelickej cirkvi v obci. Prvým evanjelickým farárom bol astronóm. V 19. storočí pracovali v obci 3 slovenské pece a tri hámre, ktoré zanikli ako sme už spomenuli vybudovaním stredovekej vysokej pece – Etelke – Etelka huta. Železiarstvo u nás zaniklo po vybudovaní moderných vysokých pecí v Ózde, kde sa odvážala všetka vyťažená ruda od roku 1908.  V noci 26. júla 1914 nastal v obci veľký ruch. Vyhlásená bola mobilizácia. Vo vojne padlo 14 občanov z Nižnej Slanej a 2 padli do zajatia. Ceny životných potrieb prudko vzrastali z čoho pramenila bieda a hlad. 28. októbra 1918 občania sa tešili zo slobody z dôvodu rozpadu Rakúsko – uhorskej monarchie a vyhlásenia ČSR. V rokoch 1922 až 1932 sa na banskom závode v obci uskutočňovalo štrajkové hnutie. V roku 1938 bola vyhlásená mobilizácia na obranu republiky. Dňa 14. marca 1939 bol vyhlásený samostatný slovenský štát. Nacionalistické myšlienky Hlinkovej gardy nenašli v Nižnej Slanej väčšiu odozvu. Do SNP sa zapojilo mnoho dobrovoľníkov. Z bojov v SNP padli partizáni a povstaleckí vojaci. Statoční občania im postavili pamätník na Pališove a v miestnom parku. Za významný podiel v SNP bola Nižná Slaná vyznamenaná pamätnou medailou. Obec od oslobodenia v roku 1945 sa veľmi zmenila.


Milí rodáci!

Pozeráte sa vôkol a všade vidíte niečo nové, niečo čo vás upúta. Pri pohľade na rodnú obec, na jej nové moderné domy a ulice, spomienka na jej kedysi takú chudobnú tvár je už len zlým snom. Človek je pyšný na rodákov, keď vidí, čo všetko vybudovali. Pribudli nové cesty, chodníky, objekty občianskej vybavenosti. Vyreguloval sa Čierny potok, vyasfaltovali sa miestne komunikácie, postavila sa budova ZŠ, budova OcÚ, budova hasičskej zbrojnice, obchody. Ďalej sa vybudoval Dom smútku, materská škola, vodovod, zaviedla sa plynofikácia v obci.  Vo vnútri srdca každý z nás musí cítiť uspokojenie a radosť, že sme nestáli bokom, že sme sa snažili každý svojou hrivnou prispieť k spoločnému dielu. A pri pomyslení na to, že plody našej práce slúžia našim deťom a vnúčatám zalieva srdcia hrejivý pocit.


Mgr. Martin Kanaba
obecný kronikár

História obce Nižná Slaná - tu si môžete stiahnuť viac informácií...

Po tatárskom vpáde mnohé z jeho osídlených oblastí boli spustošené a vyľudnené. Uhorskí králi od polovie 12. storočia pozývali kolonistov – baníckych špecialistov z Nemecka a za rozličných výhod ich lákali, aby zakladali osady na spustošenom a poloprázdnom území. Takto došlo k tzv. nemeckej kolonizácií, ktorá bola zvlášť intenzívna v 13. a 14. storočí. Územie obývané Slovákmi sa často označuje za križovatku Európy. Slovensko bolo územím, ktorým prechádzali mnohí nepozvaní hostia i nevítaní pútnici a ich prechod spravidla znamenal prerušenie pokojného života a narušenie spoločenskej rovnováhy. Tak v rokoch 1241 až 1242 spustošili územie Slovenska Tatári. V prvej polovici 15. storočia (1426-1467) prechádzali naším územím husitské vojská. Pri bitke pri Moháči 1526 sa Slovensko dostáva do priameho susedstva s Turkami a veľa vytrpelo nielen od turkov-pohanov, ale aj od bojovníkov na oboch stranách tzv. stavovských povstaní. 

14.10.1584 sa stal pamätným dňom pre obyvateľov Nižnej Slanej. V tento deň prešli cez obec turecké vojská fiľakovského pašu. Turci dva krát vyrabovali Rožňavu a prešli cez obce na slanskej doline až do Dobšinej, kde ich lákalo bohatstvo mesta. Olúpili obyvateľov o dobytok a iné cennosti, mnohých odvliekli do otroctva. Neblahé dôsledky zanechalo na slanskej doline v 16. a 17. storočí turecké plienenie aj preto, že gemerská župa sa nachádzala na hranici dvoch armád a to tureckej a zvyšku maďarskej armády.  Následky tureckých vojen ťažko doliehali na obyvateľstvo celého Gemera, ktoré trpelo tureckými nájazdmi i vydržiavaním cisárskych vojsk. Mimo toho kosil obyvateľov Gemera mor. V dokumente zo 16. storočia je okrem iného uvedené, že v roku 1555 veľký mor panoval, turci vyrabovali a vypálili obec. 

Najviac od Turkov vytrpelo mestečko Došiná a dediny od Rožňavy po Dobšinú. Dobšiná sa zaviazala Turkom ako aj mestá Štítnik, Tisovec, Rožňava platiť tribút (Fiľakovskému pašovi) za ochranu. Raz tento tribút nebol doručený aj napriek tomu, že ho dobšinskí obyvatelia zaplatili. Keď Fiľakovský paša žiadal znova zaplatiť a obyvatelia neuposlúchli, turecké vojská vtrhli v noci údolím rieky Slanej do Dobšinej a cestou spustošili všetky obce a všetko čo im prišlo pod ruky. Útekom sa zachránila len tretina obyvateľstva. Turci pobili všetkých starcov, deti a ostatných odvliekli do zajatia a mesto zapálili. Na Fiľakovskom hrade trval potom niekoľko dní trh na otrokov zo slanskej doliny. Po tatárskom vpáde mnohé z jeho osídlených oblastí boli spustošené a vyľudnené. Uhorskí králi od polovie 12. storočia pozývali kolonistov – baníckych špecialistov z Nemecka a za rozličných výhod ich lákali, aby zakladali osady na spustošenom a poloprázdnom území. Takto došlo k tzv. nemeckej kolonizácií, ktorá bola zvlášť intenzívna v 13. a 14. storočí. 

V rokoch 1526 (bitka pri Moháči) až do roku 1711 (Satmársky mier) Slovensko prežívalo vari najbúrivlejšie a najťažšie obdobie svojej histórie. Slovenský ľud bol takmer neprestajne vystavený apokalyptickým hrôzam moru, hladu, vojen, povstaní, náboženských sporov a ich následkov.  Údelom poddaného ľudu bolo pracovať a platiť dane. Z jeho práce žila privilegovaná vrstva šľachty a vyššieho duchovenstva, ktorá vlastne až do 19. storočia predstavovala oficiálny národ („natio Hungarica“).  Národnostné zloženie slovenského obyvateľstva prešlo veľkými zmenami počas tureckých vojen a po vytlačení Turkov z Uhorska. Pred Turkami utekali na sever tj. na etnické slovenské územie nielen šľachtici, úradníctvo a duchovenstvo, ale aj poddaný ľud. Po odchode Turkov zasa nastal posun obyvateľstva na juh do spustošených oblastí Uhorska. 

Začiatkom feudalizmu boli hlavným banským dielom šachty, zakladané blízko seba na žile, aby ložisko bolo čím najekonomickejšie exploatované (vyťažené). Banské polo v tých časoch bolo zhruba obdĺžnikové (podľa kutnohorského práva), o rozmeroch 98 x 64 metrov. V tomto poli sa museli založiť najmenej tri šachty. Tzv. richtšachty, boli zvislé, razené v jalovine, kým nedosiahli rudnú žilu. Spočiatku dosahovali hrúbku 150 až 200 metrov. V 16. storočí dosahovali už hĺbku 600 metrov. Ťažné šachty sa nazývali radšachty. Takéto šachty nájdeme aj v chotári v Rimbergu, ktoré vyhĺbili prišlí nemeckí kolonisti. 

Erb 

V červenom poli štítu biele (strieborné) skrížené banícke kladivká, so zlatými (žltými) násadami a z ich hornej výseče vyrastajúci strieborný (biely) latinský kríž.

Štít: neskorogotický
Podkladom pre návrh bola obecná pečať z 18. storočia. Odtlačok nedatovaného typária je uložený v zbierke mestských a obecných pečatí v Krajinskom archíve v Budapešti (Magyar Országos Levéltár, Altenburger Pecsétgyüjteménye). Na pečati s kruhopisom SIGILLUM OPPIDUM ALSÓ SAJÓ (pečať mestečka Nižná Slaná) je vyobrazený kríž a pod ním dve skrížené banícke kladivká (kladivko a želiezko). Vzhľadom na autentickosť, vek a výstižnosť tohto znamenia, poukazuje na banícky charakter mestečka.  Vyfarbenie návrhu bolo zvolené tak, aby zodpovedalo základnému heraldickému pravidlu pre používanie farieb a kovov, ako aj estetickým nárokom. V návrhu je použitý neskorogotický štít, v obecnej a mestskej heraldike najčastejší.  Návrh sa stal platným erbom obce Nižná Slaná po jeho prijatí obecným zastupiteľstvom.